Dejiny zboru

Reformácia na Zemplíne začala už roku 1522 a našla si svojich prívržencov v mnohých zemplínskych obciach ako Oborín, Malčice, Bracovce, Nižný Hrušov, Trhovište, Pozdišovce, Strážske, Nižný Hrabovec, Michalovce, Tušice, Raškovce, Budkovce atď.
S prijatím reformácie súvisí aj lastomírsky kostol. Ten spolu s veriacimi prešiel do rúk reformovanej cirkvi. V zápisnici z roku 1618 v Liber Eklesie je už v Lastomíre spomínaný zbor reformovanej cirkvi ako fília matkocirkevného zboru v Michalovciach. V Lastomíre pôsobili kalvínskí farári Matej Rákoš (1619-1623) a Martin Sitňayi (1623-1654). V tomto období bola prevažná časť obyvateľov obce, až na niekoľko výnimiek, kalvínskeho náboženstva. V čase nástupu silnej protireformácie boli kalvíni prinútení odovzdať kostol katolíckej cirkvi a nakoľko bolo katolíkov málo a boli obdobia, že v obci aj vôbec neboli, nevyužíval sa na náboženské obrady a začal pustnúť.
Ako už bolo spomínané, Lastomír bol fíliou matkocirkevného zboru v Michalovciach (1656-1659). Z dejinných zdrojov michalovského reformovaného cirkevného zboru sú však známe fakty aj o tom, že počas protireformačných nepokojov, kedy bol roku 1672 odobratý michalovský reformovaný kostol, michalovskí kalvíni chodili na služby Božie do pre nich neďalekého Lastomíra. Neskôr lastomírsky veriaci patrili k Fišaru (terajšej Vrbnici), hoc sa to ťažko dokazuje, lebo sa nezachovalo v písomnostiach, že v tom čase vo Vŕbnici kostol bol. No okolo roku 1750 určite spravoval lastomírsky zbor duchovný Andrej Spatzay, ktorý vo Fišari - Vrbnici býval. O tomto kazateľovi je známe a zaujímavé, že v roku 1752 spolu s Jurajom Jeseniom, reformovaným farárom v Maľčiciach,  spracovali spevník pre slovenských reformovaných veriacich v zemplínskom nárečí a bol písaný  vtedajším maďarským pravopisom. Je to vôbec prvá písomná pamiatka v slovenskej reči.
Najväčšie duchovné oživenie lastomírskeho zboru nastalo v roku 1781, keď na základe tolerančného patentu Jozefa II. bolo ukončené protireformačné prenasledovanie. V roku 1785 mal už lastomírsky zbor svojho duchovného a bol ním Márton Valyi, pričom už bol aj matkocirkvou. 16. mája 1785 dostal aj povolenie na stavbu kostola. O tom, ako kostol vyzeral sa názory rôznia. A žiaľ nemáme to podchytené žiadnymi historickými písomnosťami. Najpravdepodobnejšie však znie tradovaná verzia o tom, že pôvodná loď kostola bola drevená. K nej neskôr bola pristavaná murovaná veža, ktorá bola na vrchu z časti drevená. Drevená loď bola po čase zbúraná a v rokoch 1900 - 1901 nahradená terajšou murovanou loďou z kameňa a pálenej tehly, ako aj drevený vrch veže bol demontovaný a veža bola taktiež domurovaná. Žiaľ, nič z toho sa nedá dokázať, keďže najstarších pamätníkov si už Pán života a smrti povolal k sebe. Vieme však, že táto pôvodne renesančná stavba bola roku 1900 prestavaná a neoklasisticky prefasádovaná. Lastomírky kostol sa radí k sieňovým typom protestantských kostolov s polkruhovým uzáverom a valenou klenbou s lunetami. Kostol bol niekoľkokrát opravovaný a renovovaný v rokoch 1928, 1949, 1964, 1993.
V lastomírskom zbore pôsobili duchovní, ktorí mnohokrát výrazne ovplyvnili chod zboru i život reformovanej cirkvi. Duchovný život usmerňovali tieto osobnosti: Márton Valyi (1785-1790), Andrej Kálay (1790-1794), Michal Vámoši (1794-1798), Andrej Bodnár (1798-1820), Jozef Meleg (1820-1824), Ivan Pastor (1824-1829), Juraj Dieségi (1829-1846), Štefan Siládi (1846-1859), Štefan Šarkadi (1859-1868), Andrej Hegedus (1868-1873), Ján Ujlaki (1873-1897), Jozef Virágh (1897-1922), Ján Jenčík – duchovný pochádzajúci z Lastomíra (1922-1926), Ján Baláž – zostavil učebnicu náboženstva (1926-1942), Ján Čontofalský – najdlhšie pôsobiaci farár v zbore (1942-2000), Mgr. Mária Meňkyová (súčasnosť)
Po prvej svetovej vojne patrili lastomírskí kalvíni pod seniorát vo Veľkých Ozorovciach a biskupstvo vo Veľkých Kapušanoch. Na základe tzv. Viedenskej arbitráže bolo južné Slovensko odtrhnuté od Československej republiky a pričlenené k Maďarsku. Tým stratila evanjelická reformovaná cirkev aj svoju cirkevnú vrchnosť- seniorát a biskupstvo, preto na zasadaní v Michalovciach v roku 1939 bol zvolený Organizačný výbor, ktorý aj právne, po súhlase Slovenskej republiky, riadil správu reformovanej cirkvi. Predsedom Organizačného výboru bol lastomírsky farár Ján Baláž a tajomník Štefan Štunda, pracovník ministerstva školstva SR z Lekároviec. Cirkevné zbory reformovanej cirkvi na Slovensku boli začlenené do Užsko – Laboreckého a Ondavsko – Toryského seniorátu. Tieto senioráty spravovali slovenských kalvínov až do konca 2. svetovej vojny. V roku 1992 bol zriadený Michalovský seniorát s jednacím jazykom slovenským a v ňom je začlenený aj lastomírsky zbor.
Čo sa týka fary, vie sa iba toľko, že stará budova fary bola zbúraná v roku 1934 a na jej mieste bola postavená nová, ktorá bola daná do užívania v roku 1936, v rokoch 2000 – 2007 však bola úplne zrenovovaná do dnešnej modernej podoby. Žiaľ, mnoho historických dokumentov týkajúcich sa zboru bolo zničených počas prvej prestavby fary, kde tieto boli prenesené do domu rodiny patriacej k zboru.  U nich však vypukol požiar a tieto písomnosti zhoreli a to, čo o zbore vieme, sa podarilo vypátrať Jánovi Čontofalskému, dnes už nebohému niekdajšiemu farárovi, MVDr. Jánovi Jenčíkovi, tiež už nebohému niekdajšiemu kurátorovi a Jurajovi Kováčovi, niekdajšiemu kurátorovi v lastomírskom zbore. Poznatky prvých dvoch boli uverejnené v brožúrke pri 710. výročí prvej písomnej zmienky o obci Lastomír a v publikácii Lastomír – 720 rokov v písmach.